Martin Chudík

Som ako šarkan bez motúza, ktorého kopla divá múza, bez tiaže rátam omyly, ktoré ma skoro zlomili. Z výšky sa lepšie vidí na to, čo bolo iba zlaté blato, ktoré sa za sen prezlečie, klamstvo a jeho nárečie.

na tvrdej zemi zaspali staré listy kolobeh smrti … polnočné zvony prebúdzajú oblohu do nového dňa … na ceste nikam strácajú všetky kroky živelný rytmus

Vyhrnúť si rukávy, len tak hľadieť do kávy, na cukor sa čaká dlho… márne hľadám kryštáliky na dne šálky plnej dlhov, chuť sa mení na horkú, rozpálené precitnutie píše láske zátvorku.

nevypovedané neschováš medzi riadky mlčanie klame po každej bodke a ticho sú prázdne oči v zrkadle na prasknuté struny viac nezahráš noty sú kamene na dne odpovedí

Vnikla si mi do žíl, čo ťa k tomu primälo, že si ako imelo, čo sa vo mne množí. Kradneš každý nádych zo zásoby kyslíka a keď zo mňa uniká, strácam silu mladých. Vypíjaš ma do dna, meníš srdce na blato, láska vie byť takáto negatívne plodná.

Náhle stíchlo more, vlny vedia svoje a len zabúdajú tajne na príboje, do vlhkého lona píšem dlhé básne, nech si ešte stoná, pokým nevyhasne.

Prší, prší, prší, v duši na návrší, kde si stavia hrady kameň ťažkej zrady a v tom strašnom hluku kričí do popuku hlas, čo stĺpy láme v najskrytejšom chráme a možno len strmý dozvuk vo mne hrmí, neodkladne tíši tóny krajších výšin.

Ako čajka kreslíš kruhy nad krehučkou slobodou, medzi pruhmi svojej dúhy uviazla si náhodou. Na rozhraní sýtych tónov zadumaná do seba, zostala si za oponou, na to dvoch viac netreba.

zaprášený prievan a prázdne maľby na stenách včerajšieho dňa v prstoch jemné chvenie po melodických farbách /tak sa končia všetky roztopašné tance/ do kameňa vlievam naliehavú vôňu nech sa mi celkom neroztopí pri poslednom nádychu

V roztrhanej siluete vkladám odraz do mláky, smútok, ktorý neuletel, pletie hrubé oblaky a rozpité ilúzie končia v cudzom náručí, keď sa zima do mňa vpije, zabúdať sa naučím.