Ako ste si mohli všimnúť, fotenie je moja obľúbená činnosť. Vždy, keď mám príležitosť a počasie mi aspoň trochu praje, vyberiem sa von a fotím ako blázon. Je mi jedno či kvety, hmyz, krajinky, ľudí alebo architektúru. Všetko má niečo do seba svojou jedinečnosťou.
Táto príhoda sa odohrala v lete pred dvomi rokmi. Vonku bolo krásne, tak som sa vybral do mesta, že pofotím jeho staručké historické centrum. Naviac, pouliční umelci mali ukázať čo to zo svojho remesla v rámci letnej fiesty. Mesto bolo preplnené, ulice praskali vo švíkoch. Zo všadiaľ sa ozývala spleť cudzích jazykov, čo svedčilo o tom, že tam bolo viac turistov ako domácich.
Ako zázrakom som natrafil na prázdnu lavičku, tak som si rýchlo šiel sadnúť. Všade sa fotili turisti, no zaujala ma lavička, o ktorú bol opretý Napoleón – pravdaže nie skutočný, ale jeho socha. Vedľa neho sedela žena a jej manžel (teda aspoň som tak dedukoval) stál oproti s foťákom v ruke a chystal sa ju odfotiť. Všimol som si, že niečo gestikuloval. Z jeho náznakov som pochopil, že chce, aby žena naznačovala, že bozkáva Napoleóna. No ona to dosť dlho nevedela pochopiť. Medzitým si na lavičku sadol neznámy muž, ktorý si zjavne nevšimol, že lavička je akurát objektom fotografovania. Medzičasom žena porozumela, čo od nej jej manžel chcel, no neznámeho nezaregistrovala. Otočila sa, že pobozká Napoleóna, keď tu perami narazila na líce neznámeho muža. Mali ste vidieť ako v tej chvíli očervenela. Neznámy sa na ňu prekvapene pozeral, nevedel, čo sa deje. Netrvalo dlho a žena vysvetlila „pobozkanému“, že šlo o nedorozumenie. Spolu sa na tom zasmiali a muž odišiel.
Manžel zahanbenej podišiel k lavičke a ukazoval jej záber, ktorý spravil. Keď sa začali hurónsky smiať, dovtípil som sa, že na fotke je zachytený inkriminovaný moment. Odniesli si tak so sebou zvečnenú zábavnú príhodu.