Slnko sa oprelo
o medenú vežu, je poludnie,
vzduchom sa šíri rytmický hlas
oloveného srdca, ľudia sa tmolia
labyrintom ulíc, len jedna duša zastala,
olovené slová ju ochromili, pripomenuli
dve hry života, prvé slová boli smutné,
započul ich, keď si čierny havran sadol
na jeho starkú, Zem musela dvakrát
objať Slnko, aby opäť začul zvonivý
hlas, boli to slová lásky, ktoré zviazali
dve srdcia, muž stojí naďalej osamelo
v ľudskom mori, premýšľa, olovené noty
mu v srdci zanechali elégiu i ódu, jednu radosť
uhasili, druhú zažali, modlí sa, aby ďalšia pieseň
mala šťastnú
melódiu