Upratovanie. Nie veľmi obľúbená aktivita, aj keď potrebná. Veď to dobre všetci poznáme. Veci sa ľahko rozutekajú po izbe a potom ich musíme zbierať a ukladať. Tak ako porozhadzované veci, aj myšlienky si občas zvykneme triediť.
Častokrát sa pri tejto činnosti pristihnem. Myšlienky mi v hlave skáču, šantia, v noci spať nedajú. Prečo v noci? Lebo vtedy je už všade ticho a tie nezbedníčky ticho nemajú rady, je to ich voda na mlyn. Potom ich je ťažko chytiť a skrotiť.
Neraz ma riadne kvárili. V jednu takú „myšlienkovú“ chvíľu som im musel dokonca sľúbiť, že im na počesť napíšem báseň. Bola to ich podmienka, len tak mi vraj dajú pokoj. Keďže už bola noc, všade tma, musel som poslepiačky tápať vzduchom, kým som nenašiel pero a kus papiera, ktoré mám vždy pripravené na nočnom stolíku pre podobný prípad núdze. Začal som len tak po pamäti písať. O niekoľko minút som na papieri tušil verše, s nádejou, že sa naň vošli a neutiekli aj na plachtu, keďže som mal papier položený na posteli. Z mojej nočnej tvorby vzniklo toto:
Farebné čriepky
Farebné čriepky sa hlavou tmolia,
tancujú sťa kvety zdobiace polia,
rozumu spávať v noci nedajú.
Zvyknú si stavať bariéry, mosty,
ich diela pochopí aj človek prostý,
náladu dobrú so zlou striedajú.
Bývajú tajomné, hriešne, hravé,
skáču sťa koníky v zelenej tráve,
myseľ rýchlo uväznia, zamknú ju.
Nie je tomu inak ani dnes. Rozmýšľam. Veď v takýto studený upršaný deň sa nedá nič iné robiť. Rozmýšľam nad jednou osobou. Nad tým ako sama sebe odopiera pocit šťastia. Čudujem sa, aké ťažké môže byť pre niekoho komunikovať so svojimi blízkymi. Možno jej v tom bráni strach, neistota, možno len nie je zvyknutá rozprávať sa. Je mi to však ľúto a chcel by som jej pomôcť, pre jej dobro, pre dobro iných…