Vôňa bryndzových halušiek sa rozpína v celom byte, aj keď je už po obede. Akoby sa nemalo na ne zabudnúť. V telke nedávajú nič, čo by ma zaujalo, tak sa len bezprízorne nezaujato pozerám a rozmýšľam. Z letargie ma vytŕha len občasné škriekanie dvojmesačnej andulky, ktorá rada ďobe do prstov a až príliš hlasné odstreďovanie novej práčky. Je tu hlučno. Len neviem, či je ticho zdravšie. Vraví sa, že ticho lieči, ale vždy to tak neplatí…
Slnko sa nevie vydrať spoza oblakov už ani neviem koľký deň. Obloha smúti za letom, za zážitkami. Snáď sa ešte vyčasí a uvidíme lietať pavúkov a jemné pavučinky slnkom zaliatou krajinou. Zaslúžime si to. Voľnosť, nádej a dobré správy. Že po zlých časoch vyjde slnko. To, ktoré nám pripomínajú krehké pavučiny. Šťastie je vratké, dočasné. Preto si ho chcem uchovať, aby som si z neho dávkoval po troške, vždy, keď budem potrebovať. Zabalím si ho do termotašky, aby nevychladlo…