Peter bol na prázdninách u starých rodičov. Bývali na vidieku na okraji lesa. Každé leto sem chodieval. Ako chalanovi z paneláka mu bola príroda vzácna. Miloval večernú rybačku. Často chodieval loviť pstruhy, ktoré potom jeho babka upiekla na bylinkovom masle. Bola to jej špecialita.
Jedného dňa sa vybral Peter na hríby. Dva dni pršalo a v ten deň bolo veľmi horúco. Ideálne počasie na hubačku. A veru aj tak bolo. Hríby sa mu samy ukazovali, všade, kde mu pohľad padol. Košík mal už skoro plný, no vzrušenie z bohatej nádielky ho hnalo ďalej, hlbšie do lesa. Zvečerilo sa a Peter v tom šere zablúdil, aj keď si to nechcel priznať. Už ho začali bolieť nohy, keď narazil na poľovnícky zrub. Podľa toho, v akom bol stave Peter usúdil, že je už niekoľko rokov opustený. Podišiel bližšie a nazrel cez okno. Vnútri nebol nikto. Opatrne otvoril polorozpadnuté dvere, ktoré viseli len na jednom pánte a vstúpil dnu. Drevené podlahy vŕzgali pod Petrovými nohami. V kúte stál starý stôl a jedna stolička s tromi nohami. Na stole ležali pohodené ceruzky. Petra prekvapilo, že na stene viseli starobylé nástenné hodiny. Boli síce zapadnuté prachom, ale narozdiel od ostatných vecí v zrube, boli zachované, akoby sa ich neúprosný čas ani nedotkol. Peter si nemal ani kde sadnúť. Chýbali mu bytové doplnky, ktoré by mu spríjemnili jeho neplánovaný pobyt v lese.
Netrúfal si vybrať sa hľadať cestu do dediny. Prestrel košeľu, čo mal so sebou, na zem, ľahol si na ňu a zaspal. Keď sa Peter ráno zobudil, svietilo slnko a vonku spievali vtáky. Rýchlo vstal, na pamiatku si zobral jednu ceruzku zo stola a vyšiel von. O pol hodinu natrafil na lesnú cestičku. S myšlienkou na hrôzu, ktorú museli v noci prežiť jeho starí rodičia, sa ponáhľal smerom k dedine. Na zaujímavé dobrodružstvo Petrovi zostala kresba dreveného zrubu, ktorú načrtol hneď po príchode domov, tou istou ceruzkou, ktorú našiel minulú noc.