Každý si raz povie dosť. Ale kde je tá hranica určujúca dokedy treba niečo trpieť a tolerovať, kým to na nás nezanechá negatívne stopy? Dokedy bude smrek znášať ustavičné nápory víchrice pokým sa nevyvalí aj s koreňmi?
Vietor vie narobiť veľké škody, tak ako aj niektorí ľudia. Prázdnymi slovami lámu druhým poctivo nadobudnuté príležitosti. Odfúknu všetko a samy sa postavia na pódium, aby ich oviala sláva. Zabúdajú však na to, že ego je len plachta, ktorou zakrývajú vlastnú tvár a nedokonalosti. Nikto z nás nie je dokonalý, len niektorí si to nevedia priznať.
Vrana k vrane sadá. Skupinky sa formujú, členovia si navzájom kryjú chrbty z každej strany, držia sa za ruky, aby vytvorili nepretrhnuteľnú reťaz. Potom si taký jednotlivec ťažko presadí vlastné názory a nápady, čo ako by boli správne.
Netreba si robiť ťažkú hlavu. Z nik(č)oho. Veď aj víchrica raz ustane, je zbytočné kričať proti vetru…