Sobota ako každá iná. Posteľ ma držala v zovretí až do jedenástej. Na obed som si dal pizzu a potom som zašiel do základnej školy, kde bola z triedy spravená volebná miestnosť. Vyjadril som sa k šiestim bodom referenda a vrátil sa domov.
Víkendy pretečú pomedzi prsty tak rýchlo. Hneď je nedeľa večer a treba sa chystať do školy. Práve dnes som si prezeral nový rozvrh na zimný semester. Vždy obdivujem ľudí, ktorí ho vytvárajú. Dozvieme sa ho dva dni pred začatím roka (a to býva ešte dosť skoro) a ako pridaná hodnota je fakt, že sa niektoré predmety v rozvrhu prekrývajú. Vtedy si položím rečnícku otázku: „Prečo neviem byť na dvoch miestach naraz?“
Bolo by super pohybovať sa v časopriestore. Ani by som nemusel behať za vyučujúcimi a riešiť ako sa vymaniť z tej paralelnej priepasti. Rozdvojiť sa. Bolelo by to? Možno áno, ale nič nie je zadarmo.
Myslím na kolotoč povinností, ktorý ma vyčerpáva, ale na druhej strane drží v správnom nasadení. Asi by som sa nemal stále pozerať do budúcnosti, také počínanie mi len zväzuje myšlienky a nemôžem sa dostatočne sústrediť na to, čo sa deje práve teraz. Tak sa teda nechám unášať okamihmi prítomnosti…