Prší, prší, prší,
v duši na návrší,
kde si stavia hrady
kameň ťažkej zrady
a v tom strašnom hluku
kričí do popuku
hlas, čo stĺpy láme
v najskrytejšom chráme
a možno len strmý
dozvuk vo mne hrmí,
neodkladne tíši
tóny krajších výšin.
