Martin Chudík

         Všade naokolo plno nedočkavých tvárí, zoskupených v hlukoch či stojacich v rade. Nie, nezačal sa výpredaj, ale skúškové obdobie priložilo Damoklov meč na krk študentom. V očiach sa mihá očakávanie. Nejednou hlavou prebehne myšlienka na vytúženú otázku či tému, ktorá by rozjasnila tvár pri odpovedi. Zvedaví, ako malé deti hrnúce sa pod vianočný stromček, čakáme, čím nás obdaria. Jedni budú so svojím „darčekom“ spokojní, iní by ho najradšej reklamovali.

         Stojíme…Dohadujeme sa, kto pôjde prvý, kto druhý…Mať to čím skôr za sebou alebo si počkať a poslednýkrát si letmo zopakovať vedomosti, ktoré sa s hodinou H odplavili kdesi do hmlistého oceána zabúdania…?

Čakáme…Dvere sa otvárajú, nastal čas. Kráčam do jamy levovej.

         O niekoľko minút vychádzam bez ujmy. Dnešok bol šťastný. Zostáva dúfať, že aj ostatné boje zvládnem(e) úspešne so vztýčenou hlavou a odmenou za pochmúrne chvíle strávené ničením si nervov, bude pocit, že sme niečo dokázali…