na šírku kútikov úst padla si mi do oka také chvíle sa hoja ťažko strácam sa v následkoch a tvoj úsmev vo mne hibernuje až kým z teba neprecitnem

Prestal som už zbierať minúty do deravej peňaženky, odkedy je týždeň tenký, hladkám sny aj sedemkrát, ostrihané lúče slnka dajú mojim plánom mat, ukryjú sa v stromoradí, kde si tôňa tiene ladí s ospalými viečkami, zle sa v takom prítmí hľadá riešenie, čo omámi.

Bojím sa kráčať po lane, vo výške tvojich pohľadov, dúhovka čierna zostane, sfarbená smutnou náladou. Obrazy skryté za plátnom odhalím krátkym žmurknutím, možno si bola iba snom, za ktorým viac už nesmútim.

úsvit si rozpúšťa vlasy na privreté viečka a tancuje po brehoch neposlušnej bystriny ktorá si v rákosí kosí prsty chveje sa nechce ešte dozrieť a vytiecť zo svojich predstáv život by vysušil všetky zdravé korene na jediný výdych