Nechcem myslieť na tie rána, keď sa budím celkom sám, vtedy vrúcne prosím Pána, dvíham oči k nebesám. Nežné prebúdzanie láskou, pod nahými dekami, dotyk ako od beláskov po pokožke steká mi… Nemá posteľ, zmizli slová, ktoré zneli muzikou, nestihol som si ťa schovať, v srdci zostal chladný kov. Nechcem myslieť na tie rána, keď tu so mnou nie si […]

V jej pohyboch vánok ľahký ukolíše každý pohľad, úsmevom zaženie mraky, náladu zlú pošle pod ľad. Čistá duša holubice, pobozkám ju na jej líce. V krásnych očiach radosť kvitne, milujem ju nenásytne.

Kroky po koberci, tlmené ozveny (s)vedomia, prechodené noci do posledného otlaku, zhrýzam sa vidinou nejasných bodov nad horizontom a sekundová ručička mi rytmicky zatína do uší, vonku sa neúnavné svrčky snažia hlasným cvrlikaním dostať do mojej hlavy, aby som nezabudol, že každý zajtrajšok sa stane minulosťou.

Odpijem si dúšok vína, v pohári sa pravda topí, vôňa mi ťa pripomína, odpijem si dúšok vína zo spomienok, prizma siná, zostali len plytké stopy. Odpijem si dúšok vína, v pohári sa pravda topí.

Sypem si ťa do náručia ako prášok od bolesti. Ticho šumíš v mojich očiach, sypem si ťa do náručia, vlnky vlasov v rukách hučia, zvieram túto chvíľu v pästi. Sypem si ťa do náručia ako prášok od bolesti.

Vymenili pouličné osvetlenie… všade striehnu prázdne tiene, rozliate kostýmy beztvaré, odvekí pútnici bez tváre. Stratili sa tmavé kroky, zostali chodníky spomienok, smutný obraz čiernooký… Nový pohľad, neosobný pocit, chladný víchor, zimomriavky noci.

Na koncerte. …medzi strunou E a A preskočila melódia čistá, hĺbavá, priamo z bútľaviny tela, ďalšia skladba odletela, hudobník sa skláňa k nohám, naklonená rovina, tam sa všetko začína.

Precitnem v pominutí sekundy… Rozložila si ma na sto predsavzatí a január sa ešte nehlási. Či sa trochu trpieť neoplatí? Veď ľahko zvládaš mierne otrasy. Hrdo si odkladáš pestrý zoznam, dodržíš ho do bodky, do krvi, viem to, pretože ťa dobre poznám. O deň som ho našiel na posteli, úhľadné písmo a prvá veta: Splním všetko, čo sme spolu chceli. […]

Dymí sa mi z hlavy, nerozmýšľam… Len som si zapálil cigaretu, aby som zistil, akú chuť má v ústach zúfalý fajčiar, ktorý klame, že nefajčí. Strata času, nikoho tým neohúri…

Povedala si, že hľadáš čierne oči rannej kávy, v ktorých utopíš únavu, jedna šálka všetko spraví. A pri pohľade na teba, podal som ti pohár vody, veď kofeín by vymazal sladkú vôňu, nočné hody. Milujem, keď si ospalá, vtedy verím v realitu, žiadny sen, žiadna predstava, v tebe vidím pravdu skrytú.