Rozpúšťam sa v tvojich vlasoch ako prvá vločka snehu, stratil som sa na pokožke, keď som smädný hľadal nehu. Ránu dávaš teplé farby, v detailoch sa krása rodí, preplávame každou búrkou s láskou na spoločnej lodi.

Rozlieha sa morzeovka lesom, smutné ďatle budia spiace stromy, kým ich práca celkom neochromí. Budím sa, no ešte hore nie som… Realita láme myseľ zo sna, neodpovie, prečo býva krutá, svojou pravdou všetky kroky spúta, už aj moje tajné priania pozná. V rozvírených vodách strácam nite, utopený v hustej realite, pavučina neodvratných pádov… […]

Prikryli ma vločky chladom, bezútešným ako prázdne slová, v mojom zamrznutom dychu rozlieha sa vôňa decembrová. Aj keď zima kradne teplo, iba bez rebra viem ľúbiť ženu, dúfam, že nás z raja nikdy krištáľové slzy nevyženú.

V matkinej kolíske oberá teplo, unavené okolím nachádza istotu, v pohľade presvitá odveká potreba cítiť, že všetko sa začína úsmevom.

Stratil som svoje topánky v tvojich krehkých stopách, keď si ma šteklila v žalúdku, súmrak na nebeskú klenbu klopal, šepkala si tajne listom, aby mi neskryli cestu. Kráčam s tebou po tom istom chodníku, v šuchotaní briez… bosý cítim tvoju túžbu, tak ma láska vzkries.

Ľahli sme si vedľa seba bez paplónov, zimomriavky liečia zmysly chladnou vôňou. Odkrytí sa môžme dotknúť svojho dychu, vychutnať si nahú polnoc v sýtom tichu.

V jej pohyboch vánok ľahký ukolíše každý pohľad, úsmevom zaženie mraky, náladu zlú pošle pod ľad. Čistá duša holubice, pobozkám ju na jej líce. V krásnych očiach radosť kvitne, milujem ju nenásytne.

Sypem si ťa do náručia ako prášok od bolesti. Ticho šumíš v mojich očiach, sypem si ťa do náručia, vlnky vlasov v rukách hučia, zvieram túto chvíľu v pästi. Sypem si ťa do náručia ako prášok od bolesti.

Precitnem v pominutí sekundy… Rozložila si ma na sto predsavzatí a január sa ešte nehlási. Či sa trochu trpieť neoplatí? Veď ľahko zvládaš mierne otrasy. Hrdo si odkladáš pestrý zoznam, dodržíš ho do bodky, do krvi, viem to, pretože ťa dobre poznám. O deň som ho našiel na posteli, úhľadné písmo a prvá veta: Splním všetko, čo sme spolu chceli. […]

Krivé pohľady ako netaktná skolióza prekĺzli cez prah snahy a pod taktovkou virtuóza chceli spáliť odvahu na popol, nezanechať kúsok nahý ako na hranici v Saleme, kde svedomie nikdy nedrieme, keď v rozbehnutej svorke vlkov objavil sa nový jedinec. Odsúdený vlastným osudom nezavesím hlavu na klinec.