Zabáram sa do horkých dní, kôrnatiem a strácam kroky, nebo padá na tvrdú zem, nemá pohľad modrooký. A Boh mi je dlžný šťastie za tie bolestivé črepy, spiace v podráždených ranách, iba čas ich spásou zlepí. Nebo padá na tvrdú zem, kým si ticho brúsi jazyk, na ozveny neodpoviem.

Jeseň plače, jeseň tíško bolí, na listoch si slza ustelie, nekonečne trpká je chuť soli, v noci ženie myseľ z postele. Jeseň vonia ako prázdny dotyk, nepomôže ani záplata, dušu okopáva tisíc motýk, kto tie všetky rany poráta…

Prázdne ruky a osamelé myšlienky, ktoré sa nedajú spáriť, pod stolom omrvinky nesplnených želaní, (z prachu sa zvyknú zrodiť nové), v kúte si noc reže žily, vykrváca(m), až keď bude bezsenná…

Do snehu kreslíš biele kvety, spievaš im, aby neuvädli, na duši tuhá príchuť mäty… Zima ti kradne teplé slzy, život je k ľuďom často drzý, oberá nedozreté plody, pod ľadom býva skrytý smútok,aj ten je súčasť živej vody.

Horizontom miznú kontúry,padajú a lámu krehké spoje,zostal po nich pocit ponurý,onemeli všetky prosby moje. S každým krokom rastú medzery,nosím priečne pruhované tričká,na optické klamy uverím,až keď budú plné, zatiaľ vyčkám…