Martin Chudík

Slnko sa oprelo

 o medenú vežu, je poludnie,

vzduchom sa šíri rytmický hlas

oloveného srdca, ľudia sa tmolia

 labyrintom ulíc, len jedna duša zastala,

olovené slová ju ochromili, pripomenuli

 dve hry života, prvé slová boli smutné,

 započul ich, keď si čierny havran sadol

 na jeho starkú, Zem musela dvakrát

 objať Slnko, aby opäť začul zvonivý

 hlas, boli to slová lásky, ktoré zviazali

 dve srdcia, muž stojí naďalej osamelo

 v ľudskom mori, premýšľa, olovené noty

 mu v srdci zanechali elégiu i ódu, jednu radosť

 uhasili, druhú zažali, modlí sa, aby ďalšia pieseň

 mala šťastnú

 melódiu