Martin Chudík

V ten deň som sa vybral na výlet na Moravu do Ledníc. Zámocký park je veľký, mal som so sebou fotoaparát, a tak som chcel stihnúť prejsť, čo najviac a spraviť veľa fotiek. Bolo tam krásne, mohutné stromy objímali rozhorúčený vzduch, rozkvitnuté kvety lákali hmyz, slnko upieralo svoj zrak na každý krok, čo som urobil, odvšadiaľ sa ozýval spev vtákov, motýle dovolili turistom, aby videli ich páriace tance. Odrazu túto symfóniu prerušil zvuk prichádzajúcej smsky. Priateľka mi písala, že jej umrela babka…

         Po prvotnom šoku, som začal premýšľať nad tým, aký je život krehký, presne ako tie motýlie krídla. Kráčal som po dlhom chodníku. Aj naša Cesta životom je ako ten chodník. Na jej začiatku má človek najviac síl, no s pribúdajúcimi metrami z nich ubúda.

         Šliapal som ďalej, no veľmi pomaly. Zastavoval som sa každú chvíľu, aby som zachytil jedinečný moment, pominuteľný, a uložil si ho navždy do albumu tak, ako si ľudia uchovávajú krásne zážitky v pamäti. Vtáky mi krúžili nad hlavou a ja som myslel na to, akí sú voľní, ako sa pozerajú na svet s nadhľadom, dravce, bociany, kormorány…Lietali vo veľkých kružniciach, akoby svojimi veľkými krídlami chceli aspoň na sekundu zastrieť spaľujúci pohľad slnka. Keď sa im to nepodarilo, unavené oddychovali na stromoch. Jeden kormorán rozprestrel svoje krídla. Silueta jeho tela pripomínala kríž. Kríž, na akom sa Ježiš obetoval za nás, aby sme mohli kráčať po svojej Ceste za poznaním, za zistením kto vlastne sme.

         Onedlho som zbadal to, za čím som putoval. Predo mnou sa týčil vysoký Minaret. Koniec mojej cesty bol na dosah. Cesta životom je však oveľa náročnejšia. Šťastie sa strieda so smútkom, radosti so starosťami. Čo majú spoločné, je koniec. Každá cesta ho má. Sprevádza ho bilancovanie, pohľad do minulosti, čo všetko sme dosiahli, čo sme chceli a čo nestihli.

         Rozmýšľať o konci nie je najpríjemnejšia činnosť, uznávam. No zamyslieť sa nad tým, ako sa v budúcnosti dopracovať k šťastnému, môže byť užitočné. Naplánovať si svoju Cestu a zapísať si ju hlboko do srdca ako do mapy, aby som sa nestratil.

         Chcel by som, aby môj život odletel na krídlach staroby, v spánku, keď sa mi bude snívať o tom, aký som šťastný, o mojej žene, deťoch, vnúčatách…Až vtedy, keď si budem môcť povedať, že som niečo dokázal.