Martin Chudík

Kto je človek a čím sa odlišuje od zvierat? Takáto a jej podobné otázky vŕtajú ľuďom v hlavách už oddávna. Iný názor na to majú etológovia, iný kresťania, každý z nás má však svoju predstavu o tom, kto sme.

Je človek človekom hneď po narodení alebo sa ním stane až postupom času, vplyvom učenia a výchovy? Trochu netradične prirovnám novorodeniatko k prázdnemu poháru. Ten splní účel, pre ktorý bol vyrobený až vtedy, keď doň vlejeme nejaký nápoj. Ako modelový príklad si zoberme víno. Ak do spomínaného pohára nalejeme krabicové čučo, pohár splní svoj účel, ale dojem z pitia nebude dobrý, čo ako by bol pohár krásny. Zato ak by sme doň naliali prvotriedne chardoney, krása pohára s chutným obsahom by očarili všetky zmysly. V čom je ale tá podoba medzi pohárom s vínom a dieťaťom. Je to jednoduché. Dieťa je krásne samo o sebe, záleží však na tom, čo od nás dostane. Láska, záujem, trpezlivosť a výchova založená na správnom rebríčku hodnôt spravia z „nášho“ potomka plnohodnotného človeka. Telo je ako ten pohár a dobré srdce ako kvalitné víno.

Aká tenká je hranica medzi človekom a zvieraťom? V prvom rade by som chcel vysvetliť, čo chápem pod pojmami zviera a živočích. Pre mňa majú diametrálne odlišné významy. Živočíchy, ako ríša, sú všetky živé tvory, a teda aj ľudia, aj zvieratá. Čo odlišuje ľudí od zvierat? Je to druhá signálová sústava – reakcia na podnet, ktorým je slovo. Slová dávajú základ učeniu a mysleniu. Myslenie umožňuje ľuďom postaviť sa na piedestál dokonalosti. Majú abstraktné myslenie a vedia si vytvárať voľné asociácie. Keď zbadá ježko jablko na zemi, nevybaví sa mu v mysli – toto jablko spadlo z jablone a spadlo kvôli gravitácii, atď…Takýchto asociácii je schopný len človek.

Ďalší aspekt, typický pre človeka, je svedomie, ktoré nám umožňuje rozlišovať dobro od zla. Niekto by mohol namietať, že aj zvieratá ho majú, ba dokonca by mohol uviesť aj príklad. „Keď mi pes rozhryzie papuče, díva sa na mňa smutnými psími očami a kňučí, akoby mu to bolo ľúto.“ Iste, ale toto sa deje až po tom, ako naňho zvýšime hlas a vyhrešíme ho za tento čin. Deti to robia rovnako, ale iba do istého času, kedy ich svedomie začne konať „na vlastnú päsť“, bez toho aby im druhá osoba niečo vyčítala. Niet divu, že sa zaužívalo slovné spojenie: „Hryzie ma svedomie“ A keď hryzie, tak je to poriadna bolesť. Lebo tá psychická je stokrát horšia ako fyzická. 

Možnosť voľby je veľká výsada a je len na nás, aby sme sa rozhodovali podľa vlastného svedomia. Tak, aby sme sa mohli pozrieť do zrkadla a nehanbili sa za seba a svoje činy…