vypĺňaš ma každú jednu štrbinu aj keď nie sme spolu spájaš naše svety úsmevom si synaptická

Rozpúšťam sa v tvojich vlasoch ako prvá vločka snehu, stratil som sa na pokožke, keď som smädný hľadal nehu. Ránu dávaš teplé farby, v detailoch sa krása rodí, preplávame každou búrkou s láskou na spoločnej lodi.

Do ticha bijú kostolné zvony, temnotu režú zaživa, vdychujem pestrú paletu vôní, ktoré si takmer užívam. Nohami čistím mačacie hlavy od sadzí mŕtvych večerov, noc si ma vzala do úst a vraví: Samota nie je ľahkou hrou.

Spovedá sa telo vode v rozohriatej vani, ticho sníva o slobode, smútok mu v nej bráni. Chyby robí každý človek, večer, v noci, ráno, nech sa snaží akokoľvek, vina kradne spánok.

spadlo slnko do hučiacej rieky utopilo svoje tajomstvá a vietor rozfúkal jeho krvavé slzy po oblohe mlčím do ebenovej samoty až kým si v jej prúde nevyčistím hlavu od formality akou je život

Rozlieha sa morzeovka lesom, smutné ďatle budia spiace stromy, kým ich práca celkom neochromí. Budím sa, no ešte hore nie som… Realita láme myseľ zo sna, neodpovie, prečo býva krutá, svojou pravdou všetky kroky spúta, už aj moje tajné priania pozná. V rozvírených vodách strácam nite, utopený v hustej realite, pavučina neodvratných pádov… […]

Vietor šije ostrým dychom červenkasté zore, podráždené ako hrdlo, keď sa cíti choré. Po kvapkách si vlievam svetlo do ospalých očí, ťažký deň sa liahne priamo, nikam neodbočí.

Nenosím hrubý kabát, aby som ukryl hriechy, ukážem radšej všetkým výhry a neúspechy. Svet ma chce kruto lámať do nezvyčajných uhlov, zabudnúť na to, kto som, bolo by pre mňa truhlou. Vzduchom sa šíri zima, budem však kráčať nahý, bojovať proti zmenám a čakať na nástrahy.