Popraskané pery od odviatych hlások vyslovených v mieri, do dlaní sa vlieva dotieravý smútok, nechcem cítiť prievan na boľavých miestach, keď už musím blúdiť po tŕnistých cestách, každý krok ma skúša, večer vložím svoju nádej do vankúša, moje denné mory spánok neodplaví, myseľ žiaľu dvorí…

Každá duša časom sfučí. Ešteže tá ľudská prežije aj smrť. Som len schránka, do ktorej Múza posiela svoje odkazy. Zvyk je železná košeľa. Musíme si ju občas vyzliecť, aby nás nestiahla na dno. Váhu človeka určuje aj to, koľko toho nosí na pleciach. Ľahšie sa padá z nôh, keď chýba vôľa vstať.

Zakliati sme do dreva, vietor si z nás vyrezáva rytmus, v ktorom dozrieva pre milencov mäkká tráva. Do koreňov našich tiel, kde sa v jedno prepletáme, ľahký dotyk priletel, rozkvitli sme v nežnom chráme.

Nebo sa prehlo naruby, zaspalo v nemom pohybe, mesiac sa do sna zaľúbil, iskra vždy nádej rozhýbe. Horíme nahí v zápalkách, niekedy z toho máme strach. Ťažko sa hľadí do noci, bez lásky sme len otroci.

Oťaželi naše slová, vzduch viac nie je rozpínavý, pod tlakom sa neunaví, do jedinej priamky vteká, zhmotňuje sa v horizonte ako dlhá čistá rieka, do ktorej sa potápame, keď nám nie sú cesty známe.

Do prázdnych dlaní padá prach, utlmí moje ozveny, únava hniezdi na očiach, čakanie len tak nezmení. So slnkom rastú hodiny, rýchlo si plány napradiem a kým sa zohnem po iný, nezrelé zhoria v západe.