tento obraz už dávno stratil rám a rozliate farby svoju česť v neopätovaných pohľadoch zhorela vôňa nahých večerov a tráva pod nohami viac nie je mäkká bezohľadne reže kroky po vetre nalievam si do dlaní chladnúce slnko posledné dotyky zvyknú páliť no ja sa ešte nechcem vzdať

Rátam koľko karátov, nájdem v tvojom pohľade. V slze slzou zaliatou rátam koľko karátov, prekryla si záplatou v uplakanej nálade. Rátam koľko karátov, nájdem v tvojom pohľade.

Nálety nahoty na všetky spôsoby, beznádej poľahky ozveny znásobí. Do kosti, do krvi pretečú mesiace, ťažko sa utopia myšlienky besniace. Zubaté následky a chromé predstavy, snažím sa postupne na stopy pretaviť.

Niekedy sa musí začať od nuly, vtedy, keď ti všetky rána do jedného splynuli a sen na ospalých viečkach dohára, chceš sa napiť z rozbitého pohára, lebo črepy majú zmysel pre šťastie, novým cestám zvyknú vládnuť víchrice, no kým úzkosť plachú nádej prerastie, sloboda ti vtisne bozky na líce.

Narodiť sa –––––––––––––––––––––––––– umrieť. Úsečka, po ktorej sa snažíme kráčať čo najdlhšie…

Ráno stíchnu vtáčie hovory, oblaky si začnú hľadať priateľov, jeseň svoju náruč otvorí, zahalí si vnady iba ľahkou hmlou. Vietor bude šepkať do uší slová, ktoré nestihneme povedať, na diaľku nám slzy vysuší, možno, keď sa prestaneme smútku báť.