Náhle stíchlo more, vlny vedia svoje a len zabúdajú tajne na príboje, do vlhkého lona píšem dlhé básne, nech si ešte stoná, pokým nevyhasne.

Prší, prší, prší, v duši na návrší, kde si stavia hrady kameň ťažkej zrady a v tom strašnom hluku kričí do popuku hlas, čo stĺpy láme v najskrytejšom chráme a možno len strmý dozvuk vo mne hrmí, neodkladne tíši tóny krajších výšin.

Ako čajka kreslíš kruhy nad krehučkou slobodou, medzi pruhmi svojej dúhy uviazla si náhodou. Na rozhraní sýtych tónov zadumaná do seba, zostala si za oponou, na to dvoch viac netreba.

zaprášený prievan a prázdne maľby na stenách včerajšieho dňa v prstoch jemné chvenie po melodických farbách /tak sa končia všetky roztopašné tance/ do kameňa vlievam naliehavú vôňu nech sa mi celkom neroztopí pri poslednom nádychu

V roztrhanej siluete vkladám odraz do mláky, smútok, ktorý neuletel, pletie hrubé oblaky a rozpité ilúzie končia v cudzom náručí, keď sa zima do mňa vpije, zabúdať sa naučím.