Zabudnuté stretnutia nevoláme po mene, na tie, ktoré nechutia, málokto si spomenie. Zaprášené znamenia boli krátkym blúznením, nové v očiach pramenia, recyklovať nemienim.

Ľahké tóny džezu, vyplavené do ticha, na vlnách sa vezú, noc už ani nedýcha, tečú ako rieka, čo sa náhli do mora, tečú, tečú niekam, kde si dvere otvoria.

Som ako šarkan bez motúza, ktorého kopla divá múza, bez tiaže rátam omyly, ktoré ma skoro zlomili. Z výšky sa lepšie vidí na to, čo bolo iba zlaté blato, ktoré sa za sen prezlečie, klamstvo a jeho nárečie.

na tvrdej zemi zaspali staré listy kolobeh smrti … polnočné zvony prebúdzajú oblohu do nového dňa … na ceste nikam strácajú všetky kroky živelný rytmus

Vyhrnúť si rukávy, len tak hľadieť do kávy, na cukor sa čaká dlho… márne hľadám kryštáliky na dne šálky plnej dlhov, chuť sa mení na horkú, rozpálené precitnutie píše láske zátvorku.

nevypovedané neschováš medzi riadky mlčanie klame po každej bodke a ticho sú prázdne oči v zrkadle na prasknuté struny viac nezahráš noty sú kamene na dne odpovedí

Vnikla si mi do žíl, čo ťa k tomu primälo, že si ako imelo, čo sa vo mne množí. Kradneš každý nádych zo zásoby kyslíka a keď zo mňa uniká, strácam silu mladých. Vypíjaš ma do dna, meníš srdce na blato, láska vie byť takáto negatívne plodná.