Martin Chudík

         Dnešný deň mi v škole „spríjemnili“ prednášky. O tom, že sa ťahali ako slimák snažiaci sa dostať z jednej strany cesty na druhú, nemusím ani hovoriť. Poslednú som už ani nedočkal. Nutkanie opustiť aulu bolo silnejšie ako čokoľvek v tej chvíli. Pol hodinová exkurzia naprieč Bratislavou strávená v MHD mi ponúkla pohľad na vezúcich sa cestujúcich, každý z nich má svoj príbeh. V jednej sekunde natlačení v spoločnej konzerve, o niekoľko minút akoby ich rozfúkal vietor na všetky strany sveta. V rovnakom zložení sa už nikdy nestretneme.

         Prišiel som domov. Unavený som zakotvil na gauči, zapol počítač, napísal pár riadkov. O chvíľu sa však musím pobrať do štúdia vtákov, vedieť ktorý má aký zobák, ako je sfarbený, kde hniezdi a kopu iných zanedbateľných detailov. Veď ich mám spoznať asi 150!

         Som ako chodiaca váha, v ľavom vrecku nosím jednu časť môjho sveta – vedu (realitu), v pravom zas druhú – písanie – umenie (sny). Tak musím kráčať vzpriamene, aby ma prvé či druhé nestiahlo k zemi a nespadol som „na hubu“…