Odjakživa chcela byť matkou. Keď bola malá, starala sa o bábiky, hrala sa, že sú to jej deti. Vložila ich do malého kočíka a chodievala s nimi na prechádzky. Tešila sa, aké to bude o niekoľko rokov, keď to bude naozaj.
Odvtedy sa toho naučila veľa, o živote, o ľuďoch. Vyštudovala vysokú školu, mala zamestnanie, priateľa, ale…Stále jej niečo chýbalo. Driemalo to hlboko v jej duši. Túžila mať vlastné bábätko. Vedela, že je to veľká zodpovednosť. Starať sa o také malé a krehké stvorenie je náročné. Na druhej strane je to poslanie a dar.
Už na vysokej škole, keď sa na prednáškach z Biológie človeka učili, aké veľké zmeny v tele ženy spôsobí tehotenstvo, bola očarená. Prestavba sliznice maternice, zmeny produkcie hormónov, to všetko ju fascinovalo. Bála sa však okamihu, keď sa začne pôrod. Strach z neznámeho ju desil. Ale ten pocit, keď bude držať v rukách dieťatko ju poháňal vpred.
V ten deň sa rozhodla. Vysadila hormonálnu antikoncepciu. Keď sa vrátila z práce, povedala to priateľovi. Vždy sa o všetkom spolu rozprávali. Nechceli mať pred sebou žiadne tajomstvá. Ubehol týždeň. V piatok si spravili romantickú večeru. Chvíľu sa objímali na gauči. Odbíjala polnoc, keď sa k sebe v posteli pritúlili. Tma zvýraznila ich vášeň. Milovali sa, až kým nezaspali. Ráno ju prebudilo šteklenie slnečných lúčov na obnaženej šiji. Spomenula si na krásnu noc. „Teraz už len zostáva čakať,“ pomyslela si.
O dva týždne nedostala menštruáciu. Na tvári sa jej objavil úsmev plný nádeje. Vedela, že prišiel čas. Definitívne jej to potvrdil gynekológ. Bola tehotná. Z kabelky vytiahla mobil a rýchlo zavolala priateľovi. Iste, keby mu to povedala osobne, malo by to vhodnejšiu atmosféru, ale nechať si takúto úžasnú správu pre seba čo i len dve sekundy, bolo viac než nevydržateľné. S radosťou v hlase mu to prezradila.
O deväť mesiacov ležala na nemocničnej posteli. Mala silné kontrakcie, priateľ ju držal za ruku a sestrička bola na ceste za gynekológom, aby dal pacientke epidurálku. Ona to však rázne odmietla, chcela prežiť prirodzený pôrod so všetkým čo k tomu patrí. Bolesť sa stále stupňovala. O pár minút sa izbou rozliehal hlasný plač novorodeniatka. Matka si ho privinula k prsiam. Krehká rúčka maličkého ju chytila za prst. Splnil sa jej najväčší sen…
Celá debata | RSS tejto debaty