venované pamiatke blogerky Derechury opadali listy priskoro vzduch sa márne snaží ohriať zotmelo sa o jednu svätojánsku mušku menej P.S. Posledná rozlúčka s Mariannou-Derechurou bude zajtra o 12.30 v Trnave na Kamennej ceste „Kamenáč“

Na papieri uložené, zasolené do večnosti, jeden verš sa klania žene, iný zasa nosí cnosti. Odkryté a povedané, plaché ráno bez župana, čo sa stalo, čo sa stane, bolesť, úsmev, nová rana. Všetko bude poporiadku uchované natrvalo, zapísané v každom riadku, čo sa v mojej duši dialo.

Vietor si ťa vplieta do kučier, náruživo hladí tvoje pery, v poryvoch si hľadám k tebe smer, /vyhráva len ten, čo dobre mieri./ Posielam ti skryté odkazy, vždy si mala rada metafory, poézia slovo neskazí, si tá, ktorá moje verše tvorí.

Odkvitajú staré kvety a my nie sme takí, akí bývali sme predtým. Slzy pália vôňu malín v nezmyselnom daždi, všetko, čo sme plánovali, stále niečo vraždí. Nevnímam už ani ticho za posledným slovom, prebuď moju vieru dychom… V každom dni sa skrýva šanca, nová hviezda na oblohe, zlaďme kroky nášho tanca, pomaličky noha k nohe. Úsvit klíči […]

Horúčka mi perie myseľ v štyridsiatke, také chvíle bývajú vždy veľmi vratké, odsúdený k vášnivému potu, nevylúdim z hrdla ani notu. Ticho blúdi v rozochvených žilách, prázdnota sa v mojej duši skryla, rozpustím sa vo veselej piesni, nechcem byť viac k sebe zvukotesný.

vypĺňaš ma každú jednu štrbinu aj keď nie sme spolu spájaš naše svety úsmevom si synaptická

Do ticha bijú kostolné zvony, temnotu režú zaživa, vdychujem pestrú paletu vôní, ktoré si takmer užívam. Nohami čistím mačacie hlavy od sadzí mŕtvych večerov, noc si ma vzala do úst a vraví: Samota nie je ľahkou hrou.

Spovedá sa telo vode v rozohriatej vani, ticho sníva o slobode, smútok mu v nej bráni. Chyby robí každý človek, večer, v noci, ráno, nech sa snaží akokoľvek, vina kradne spánok.

spadlo slnko do hučiacej rieky utopilo svoje tajomstvá a vietor rozfúkal jeho krvavé slzy po oblohe mlčím do ebenovej samoty až kým si v jej prúde nevyčistím hlavu od formality akou je život

Vietor šije ostrým dychom červenkasté zore, podráždené ako hrdlo, keď sa cíti choré. Po kvapkách si vlievam svetlo do ospalých očí, ťažký deň sa liahne priamo, nikam neodbočí.