všetko je v pohybe len skala je verná svojim koreňom do puklín zbiera čo ju tlačí a čaká vrásni sa dozrieva až nakoniec ukáže vlastnú tvár vrásky milencov prečítané do poslednej čiarky

Čítajú si z očí na nábreží, kradnú sa svetu navzájom, pri nohách im plachá túžba leží, hľadá si u nich podnájom. V objatí sú pred všetkými skrytí, čas teraz plynie pomaly, v noci svoje nesplnené city na brehu rieky nechali.

S neurčitkom v hrudi hľadám správne homonymá pre dvoch, v ktorých blúdi obojstranná tma a zima. Čas si trhá perie, píše verše v hladnej jame, niečo si z nás berie, odloží a potom láme. Čistí telo zvnútra, srdcu presný rytmus dodá, zbaví lásku útrap, ja som studňa a ty voda.

(Z)vraciam pravdu do vína, bola to len zdochlina po dátume spotreby, takú len ten velebí, čo si ťažko spomína.

Na chvíľu sa stávaš inou, keď ťa mením pod perinou, vtedy zbieraš z môjho tela zimomriavky, čo si chcela, dotknúť sa a nechať dýchať našu pieseň v piesni ticha, láska, tá nás nežne číta, kým je vo mne, v tebe skrytá.

Nové možnosti Keď ťa niečo sere, otvor ďalšie dvere, ten, kto dlho váha, sebe robí vraha. (No)blesa Značkové autá, šaty, náramok, prsteň zlatý, nakoniec aj tak koňa prezradí vlastná vôňa. Časová slučka V piatok dvojmo smrdí práca, motivácia sa stráca, hlava plná odpovedí a čas vlasy riedi, riedi…

V ruke sa mi topí sviečka, plameň kreslí tieňokvety na bezsenno ťažké viečka, o ktoré som podopretý. V nepokojnom vosku mizne všetko, z čoho som bol chorý, strach a jeho podobizne rozplynú sa v nočnom mori.

rozčerená hladina letokruhy padlých sĺz odčítané z pamäti cez odrazy prenikám prudko pravde pod viečka

Ťažko sa nám spolu zaspáva, keď v nás prúdi vriaca láva, pohltíš ma ako záplava, v ktorej loďka pre dvoch pláva. Vo vlnách sa ľahko zapletá každý kúsok nášho tela, možno sme len dlhá štafeta, ktorá zo snov priletela.

Koľko snov sa zmestí ľuďom do hlavy, keď sa veľký s malým k sebe postaví, niektoré však zvädnú ako lupene, kto si na ne potom ešte spomenie. Možno po nich zostane len medzera, pochovaný kameň na dne jazera, blúdime vždy, keď je strata hlboká, možno aj mne padla jedna do oka.