Niekedy sa musí začať od nuly, vtedy, keď ti všetky rána do jedného splynuli a sen na ospalých viečkach dohára, chceš sa napiť z rozbitého pohára, lebo črepy majú zmysel pre šťastie, novým cestám zvyknú vládnuť víchrice, no kým úzkosť plachú nádej prerastie, sloboda ti vtisne bozky na líce.

Ráno stíchnu vtáčie hovory, oblaky si začnú hľadať priateľov, jeseň svoju náruč otvorí, zahalí si vnady iba ľahkou hmlou. Vietor bude šepkať do uší slová, ktoré nestihneme povedať, na diaľku nám slzy vysuší, možno, keď sa prestaneme smútku báť.

Popraskané pery od odviatych hlások vyslovených v mieri, do dlaní sa vlieva dotieravý smútok, nechcem cítiť prievan na boľavých miestach, keď už musím blúdiť po tŕnistých cestách, každý krok ma skúša, večer vložím svoju nádej do vankúša, moje denné mory spánok neodplaví, myseľ žiaľu dvorí…

Zakliati sme do dreva, vietor si z nás vyrezáva rytmus, v ktorom dozrieva pre milencov mäkká tráva. Do koreňov našich tiel, kde sa v jedno prepletáme, ľahký dotyk priletel, rozkvitli sme v nežnom chráme.

Nebo sa prehlo naruby, zaspalo v nemom pohybe, mesiac sa do sna zaľúbil, iskra vždy nádej rozhýbe. Horíme nahí v zápalkách, niekedy z toho máme strach. Ťažko sa hľadí do noci, bez lásky sme len otroci.

Oťaželi naše slová, vzduch viac nie je rozpínavý, pod tlakom sa neunaví, do jedinej priamky vteká, zhmotňuje sa v horizonte ako dlhá čistá rieka, do ktorej sa potápame, keď nám nie sú cesty známe.

Do prázdnych dlaní padá prach, utlmí moje ozveny, únava hniezdi na očiach, čakanie len tak nezmení. So slnkom rastú hodiny, rýchlo si plány napradiem a kým sa zohnem po iný, nezrelé zhoria v západe.

Nestaviam si stropy, chvíle kysnú rýchlo, snáď sa neutopím. Zbytočne sú škáry vyplnené časom, nikto nie je starý. Vyjdeme raz spolu z tieňa na javisko, budeme si všetci bližšie ako blízko.

Predčasne vyhorelo mladé leto, zostali po ňom nesplnené dymy, vtekajú ľahko do celého tela, ty mrholíš si nežne do mňa s nimi. Snažím sa schovať medzi tvojím dychom, vždy som si želal prikrývať sa krásou, dovoľ mi, prosím, ešte chvíľu snívať, spoznať ťa celú, po korienky vlasov.

Kruto hrmí do kostí, duša smútok pohostí, tvrdohlavo-čierne oči, pokým všetko nerozmočí. Do rán vkladám plachý sen, zmizni drzá povodeň, odíď ticho bez úrokov, nie som väzňom tvojich okov. Spadlo nebo do mláky, utopilo oblaky, v roztopašno-hravých notách, ľahšie vtekám do života.