Martin Chudík

Rozpúšťam sa v tvojich vlasoch ako prvá vločka snehu, stratil som sa na pokožke, keď som smädný hľadal nehu. Ránu dávaš teplé farby, v detailoch sa krása rodí, preplávame každou búrkou s láskou na spoločnej lodi.

Do ticha bijú kostolné zvony, temnotu režú zaživa, vdychujem pestrú paletu vôní, ktoré si takmer užívam. Nohami čistím mačacie hlavy od sadzí mŕtvych večerov, noc si ma vzala do úst a vraví: Samota nie je ľahkou hrou.

Spovedá sa telo vode v rozohriatej vani, ticho sníva o slobode, smútok mu v nej bráni. Chyby robí každý človek, večer, v noci, ráno, nech sa snaží akokoľvek, vina kradne spánok.

spadlo slnko do hučiacej rieky utopilo svoje tajomstvá a vietor rozfúkal jeho krvavé slzy po oblohe mlčím do ebenovej samoty až kým si v jej prúde nevyčistím hlavu od formality akou je život

Rozlieha sa morzeovka lesom, smutné ďatle budia spiace stromy, kým ich práca celkom neochromí. Budím sa, no ešte hore nie som… Realita láme myseľ zo sna, neodpovie, prečo býva krutá, svojou pravdou všetky kroky spúta, už aj moje tajné priania pozná. V rozvírených vodách strácam nite, utopený v hustej realite, pavučina neodvratných pádov… […]

Vietor šije ostrým dychom červenkasté zore, podráždené ako hrdlo, keď sa cíti choré. Po kvapkách si vlievam svetlo do ospalých očí, ťažký deň sa liahne priamo, nikam neodbočí.

Nenosím hrubý kabát, aby som ukryl hriechy, ukážem radšej všetkým výhry a neúspechy. Svet ma chce kruto lámať do nezvyčajných uhlov, zabudnúť na to, kto som, bolo by pre mňa truhlou. Vzduchom sa šíri zima, budem však kráčať nahý, bojovať proti zmenám a čakať na nástrahy.

Odtekám v prúde prázdnych týždňov za stratenými dňami, som otrávený myšlienkami, ničia ma horkou trýzňou. V cieli sa začnú nové ciele, nejasné črty snehobiele, únava moje telo morí, možno, že zajtra nájdem cestu vyrytú do mozgovej kôry.

Je čas… upratať dni pod vianočný stromček, rozmraziť tradície a netradične ozdobiť ráno pokojom. Ihličie prešpikuje izbu vôňou, ktorá ma spomalí. Zastanem. Len na chvíľu. Aby som našiel, čo sa stráca…

Odkladám si krídla k tvojim rukám, spomeniem si pri tom na Ikara, chcel sa túžbou dotknúť svojho slnka, do temnôt sa krutá pravda vnára. Riziko sa skrýva v každom vzťahu, bez bolesti nerozoznám šťastie, s úsmevom sa rodia všetky lásky, milujem, keď v tvojich očiach rastiem. Nežne vkladám krásne chvíle s tebou do váz ozdobených dnešným ránom, ty si […]