Martin Chudík

Do prázdnych dlaní padá prach, utlmí moje ozveny, únava hniezdi na očiach, čakanie len tak nezmení. So slnkom rastú hodiny, rýchlo si plány napradiem a kým sa zohnem po iný, nezrelé zhoria v západe.

Nestaviam si stropy, chvíle kysnú rýchlo, snáď sa neutopím. Zbytočne sú škáry vyplnené časom, nikto nie je starý. Vyjdeme raz spolu z tieňa na javisko, budeme si všetci bližšie ako blízko.

Predčasne vyhorelo mladé leto, zostali po ňom nesplnené dymy, vtekajú ľahko do celého tela, ty mrholíš si nežne do mňa s nimi. Snažím sa schovať medzi tvojím dychom, vždy som si želal prikrývať sa krásou, dovoľ mi, prosím, ešte chvíľu snívať, spoznať ťa celú, po korienky vlasov.

Kruto hrmí do kostí, duša smútok pohostí, tvrdohlavo-čierne oči, pokým všetko nerozmočí. Do rán vkladám plachý sen, zmizni drzá povodeň, odíď ticho bez úrokov, nie som väzňom tvojich okov. Spadlo nebo do mláky, utopilo oblaky, v roztopašno-hravých notách, ľahšie vtekám do života.

venované pamiatke blogerky Derechury opadali listy priskoro vzduch sa márne snaží ohriať zotmelo sa o jednu svätojánsku mušku menej P.S. Posledná rozlúčka s Mariannou-Derechurou bude zajtra o 12.30 v Trnave na Kamennej ceste „Kamenáč“

Na papieri uložené, zasolené do večnosti, jeden verš sa klania žene, iný zasa nosí cnosti. Odkryté a povedané, plaché ráno bez župana, čo sa stalo, čo sa stane, bolesť, úsmev, nová rana. Všetko bude poporiadku uchované natrvalo, zapísané v každom riadku, čo sa v mojej duši dialo.

Vietor si ťa vplieta do kučier, náruživo hladí tvoje pery, v poryvoch si hľadám k tebe smer, /vyhráva len ten, čo dobre mieri./ Posielam ti skryté odkazy, vždy si mala rada metafory, poézia slovo neskazí, si tá, ktorá moje verše tvorí.

Odkvitajú staré kvety a my nie sme takí, akí bývali sme predtým. Slzy pália vôňu malín v nezmyselnom daždi, všetko, čo sme plánovali, stále niečo vraždí. Nevnímam už ani ticho za posledným slovom, prebuď moju vieru dychom… V každom dni sa skrýva šanca, nová hviezda na oblohe, zlaďme kroky nášho tanca, pomaličky noha k nohe. Úsvit klíči […]

Horúčka mi perie myseľ v štyridsiatke, také chvíle bývajú vždy veľmi vratké, odsúdený k vášnivému potu, nevylúdim z hrdla ani notu. Ticho blúdi v rozochvených žilách, prázdnota sa v mojej duši skryla, rozpustím sa vo veselej piesni, nechcem byť viac k sebe zvukotesný.

vypĺňaš ma každú jednu štrbinu aj keď nie sme spolu spájaš naše svety úsmevom si synaptická