Rozlieha sa morzeovka lesom, smutné ďatle budia spiace stromy, kým ich práca celkom neochromí. Budím sa, no ešte hore nie som… Realita láme myseľ zo sna, neodpovie, prečo býva krutá, svojou pravdou všetky kroky spúta, už aj moje tajné priania pozná. V rozvírených vodách strácam nite, utopený v hustej realite, pavučina neodvratných pádov… […]

Vietor šije ostrým dychom červenkasté zore, podráždené ako hrdlo, keď sa cíti choré. Po kvapkách si vlievam svetlo do ospalých očí, ťažký deň sa liahne priamo, nikam neodbočí.

Nenosím hrubý kabát, aby som ukryl hriechy, ukážem radšej všetkým výhry a neúspechy. Svet ma chce kruto lámať do nezvyčajných uhlov, zabudnúť na to, kto som, bolo by pre mňa truhlou. Vzduchom sa šíri zima, budem však kráčať nahý, bojovať proti zmenám a čakať na nástrahy.

Odtekám v prúde prázdnych týždňov za stratenými dňami, som otrávený myšlienkami, ničia ma horkou trýzňou. V cieli sa začnú nové ciele, nejasné črty snehobiele, únava moje telo morí, možno, že zajtra nájdem cestu vyrytú do mozgovej kôry.

Je čas… upratať dni pod vianočný stromček, rozmraziť tradície a netradične ozdobiť ráno pokojom. Ihličie prešpikuje izbu vôňou, ktorá ma spomalí. Zastanem. Len na chvíľu. Aby som našiel, čo sa stráca…

Odkladám si krídla k tvojim rukám, spomeniem si pri tom na Ikara, chcel sa túžbou dotknúť svojho slnka, do temnôt sa krutá pravda vnára. Riziko sa skrýva v každom vzťahu, bez bolesti nerozoznám šťastie, s úsmevom sa rodia všetky lásky, milujem, keď v tvojich očiach rastiem. Nežne vkladám krásne chvíle s tebou do váz ozdobených dnešným ránom, ty si […]

Prikryli ma vločky chladom, bezútešným ako prázdne slová, v mojom zamrznutom dychu rozlieha sa vôňa decembrová. Aj keď zima kradne teplo, iba bez rebra viem ľúbiť ženu, dúfam, že nás z raja nikdy krištáľové slzy nevyženú.

Zapíšem ťa do Červenej knihy, vzácne sú mi chvíle v tvojich očiach, keď sa nekonečno schúli v dlani, pohltíš ma ako krutý močiar. Nechcem stratiť pravidelný rytmus, ukladám si bozky do zásoby, mesiac našiel svoju správnu veľkosť, našu cestu za poznaním zdobí.

Vlasy nosíš vo vrkoči, chceš mať hlavu pod kontrolou, keď sa s nami všetko točí, ovládaš ma svojou vôľou. Vtápame sa do asfaltu, potajomky, salto k saltu, zostanú v nás večné stopy, ktoré život neroztopí.

Ani noc sa nevie ukryť pred mrazivým ostrím, odhaľuje nahú šiju, achilovku kostry. Ráno bolí každý pohľad na odkryté rany, októbrové slzy pália, nič ma neochráni…