Martin Chudík

Zabudnuté stretnutia

nevoláme po mene,

na tie, ktoré nechutia,

málokto si spomenie.

Zaprášené znamenia

boli krátkym blúznením,

nové v očiach pramenia,

recyklovať nemienim.

Ľahké tóny džezu,

vyplavené do ticha,

na vlnách sa vezú,

noc už ani nedýcha,

tečú ako rieka,

čo sa náhli do mora,

tečú, tečú niekam,

kde si dvere otvoria.

Som ako šarkan bez motúza,

ktorého kopla divá múza,

bez tiaže rátam omyly,

ktoré ma skoro zlomili.

Z výšky sa lepšie vidí na to,

čo bolo iba zlaté blato,

ktoré sa za sen prezlečie,

klamstvo a jeho nárečie.

na tvrdej zemi

zaspali staré listy

kolobeh smrti

…

polnočné zvony

prebúdzajú oblohu

do nového dňa

…

na ceste nikam

strácajú všetky kroky

živelný rytmus

Vyhrnúť si rukávy,

len tak hľadieť do kávy,

na cukor sa čaká dlho…

márne hľadám kryštáliky

na dne šálky plnej dlhov,

chuť sa mení na horkú,

rozpálené precitnutie

píše láske zátvorku.

nevypovedané neschováš

medzi riadky

mlčanie klame

po každej bodke

a ticho sú prázdne

oči v zrkadle

na prasknuté struny

viac nezahráš

noty sú kamene

na dne odpovedí

Zbytočné sú mená,

čo stratili tváre,

ako čistá stena

v opileckom bare.

Iba krehké mená

a za nimi básne

a za každou žena,

ktorá vo mne zhasne.

Vo víre vetra uväznené puto

zamotáva sa do neznáma,

niekomu býva za ním ľúto,

za vôňou, ktorá je tak známa

a tajné miesto, kde sa občas zjaví,

roztopí zmysly zo stuhnutia

a nevyženie z plnej hlavy

chvíle, čo intenzívne chutia.

Vnikla si mi do žíl,

čo ťa k tomu primälo,

že si ako imelo,

čo sa vo mne množí.

Kradneš každý nádych

zo zásoby kyslíka

a keď zo mňa uniká,

strácam silu mladých.

Vypíjaš ma do dna,

meníš srdce na blato,

láska vie byť takáto

negatívne plodná.

Náhle stíchlo more,

vlny vedia svoje

a len zabúdajú

tajne na príboje,

do vlhkého lona

píšem dlhé básne,

nech si ešte stoná,

pokým nevyhasne.