Martin Chudík

na šírku kútikov úst padla si mi do oka také chvíle sa hoja ťažko strácam sa v následkoch a tvoj úsmev vo mne hibernuje až kým z teba neprecitnem

Prestal som už zbierať minúty do deravej peňaženky, odkedy je týždeň tenký, hladkám sny aj sedemkrát, ostrihané lúče slnka dajú mojim plánom mat, ukryjú sa v stromoradí, kde si tôňa tiene ladí s ospalými viečkami, zle sa v takom prítmí hľadá riešenie, čo omámi.

Bojím sa kráčať po lane, vo výške tvojich pohľadov, dúhovka čierna zostane, sfarbená smutnou náladou. Obrazy skryté za plátnom odhalím krátkym žmurknutím, možno si bola iba snom, za ktorým viac už nesmútim.

úsvit si rozpúšťa vlasy na privreté viečka a tancuje po brehoch neposlušnej bystriny ktorá si v rákosí kosí prsty chveje sa nechce ešte dozrieť a vytiecť zo svojich predstáv život by vysušil všetky zdravé korene na jediný výdych

Zabáram sa do horkých dní, kôrnatiem a strácam kroky, nebo padá na tvrdú zem, nemá pohľad modrooký. A Boh mi je dlžný šťastie za tie bolestivé črepy, spiace v podráždených ranách, iba čas ich spásou zlepí. Nebo padá na tvrdú zem, kým si ticho brúsi jazyk, na ozveny neodpoviem.

Jeseň plače, jeseň tíško bolí, na listoch si slza ustelie, nekonečne trpká je chuť soli, v noci ženie myseľ z postele. Jeseň vonia ako prázdny dotyk, nepomôže ani záplata, dušu okopáva tisíc motýk, kto tie všetky rany poráta…

Prázdne ruky a osamelé myšlienky, ktoré sa nedajú spáriť, pod stolom omrvinky nesplnených želaní, (z prachu sa zvyknú zrodiť nové), v kúte si noc reže žily, vykrváca(m), až keď bude bezsenná…

Do snehu kreslíš biele kvety, spievaš im, aby neuvädli, na duši tuhá príchuť mäty… Zima ti kradne teplé slzy, život je k ľuďom často drzý, oberá nedozreté plody, pod ľadom býva skrytý smútok,aj ten je súčasť živej vody.

Horizontom miznú kontúry,padajú a lámu krehké spoje,zostal po nich pocit ponurý,onemeli všetky prosby moje. S každým krokom rastú medzery,nosím priečne pruhované tričká,na optické klamy uverím,až keď budú plné, zatiaľ vyčkám…

tento obraz už dávno stratil rám a rozliate farby svoju česť v neopätovaných pohľadoch zhorela vôňa nahých večerov a tráva pod nohami viac nie je mäkká bezohľadne reže kroky po vetre nalievam si do dlaní chladnúce slnko posledné dotyky zvyknú páliť no ja sa ešte nechcem vzdať