Martin Chudík

Drosophily dedia dravo giga geni(t)álne gény, parentálnym priamym právom zostal zadok zafarbený. Odstraňujú ostýchavo skúmavkovú sýtu stravu, hedonicky hodia hlavou, mlsne menia mýty mravu.

Vôňa bryndzových halušiek sa rozpína v celom byte, aj keď je už po obede. Akoby sa nemalo na ne zabudnúť. V telke nedávajú nič, čo by ma zaujalo, tak sa len bezprízorne nezaujato pozerám a rozmýšľam. Z letargie ma vytŕha len občasné škriekanie dvojmesačnej andulky, ktorá rada ďobe do prstov a až príliš hlasné odstreďovanie novej práčky. Je tu hlučno. Len […]

Zem nasiakla jeseňou, september sa lepí na päty, vzduch je zrazu veľmi napätý, páchne ako nesplnená povinnosť. Nestihol som zavrieť dvere za letom, odzvonilo všetkým sladkým záletom v malinovom objatí, kým sa slnko ku mne obráti, budem starší o rok spomínať na dozretú odvahu, ktorú privial vietor od Váhu, keď som hľadal lásku v krehkom dotyku…

Ľahli sme si vedľa seba bez paplónov, zimomriavky liečia zmysly chladnou vôňou. Odkrytí sa môžme dotknúť svojho dychu, vychutnať si nahú polnoc v sýtom tichu.

Rolujem po pristávacej dráhe, navigačné svetlá žmúria súbežne s mojimi unavenými očami, odkladám okuliare, chcem vidieť cestu bez príkras, nebo preťali žeravé blesky a ja sa už ako po x-týkrát neviem rozhodnúť, či vzlietnuť alebo sa ďalej dívať do neznáma… roky pretekajú neúprosnými chvíľami nič sa nezastaví, ani jemný piesok medzi prstami, […]

Nechcem myslieť na tie rána, keď sa budím celkom sám, vtedy vrúcne prosím Pána, dvíham oči k nebesám. Nežné prebúdzanie láskou, pod nahými dekami, dotyk ako od beláskov po pokožke steká mi… Nemá posteľ, zmizli slová, ktoré zneli muzikou, nestihol som si ťa schovať, v srdci zostal chladný kov. Nechcem myslieť na tie rána, keď tu so mnou nie si […]

V jej pohyboch vánok ľahký ukolíše každý pohľad, úsmevom zaženie mraky, náladu zlú pošle pod ľad. Čistá duša holubice, pobozkám ju na jej líce. V krásnych očiach radosť kvitne, milujem ju nenásytne.

Kroky po koberci, tlmené ozveny (s)vedomia, prechodené noci do posledného otlaku, zhrýzam sa vidinou nejasných bodov nad horizontom a sekundová ručička mi rytmicky zatína do uší, vonku sa neúnavné svrčky snažia hlasným cvrlikaním dostať do mojej hlavy, aby som nezabudol, že každý zajtrajšok sa stane minulosťou.

Odpijem si dúšok vína, v pohári sa pravda topí, vôňa mi ťa pripomína, odpijem si dúšok vína zo spomienok, prizma siná, zostali len plytké stopy. Odpijem si dúšok vína, v pohári sa pravda topí.

Sypem si ťa do náručia ako prášok od bolesti. Ticho šumíš v mojich očiach, sypem si ťa do náručia, vlnky vlasov v rukách hučia, zvieram túto chvíľu v pästi. Sypem si ťa do náručia ako prášok od bolesti.