Zem nasiakla jeseňou, september sa lepí na päty, vzduch je zrazu veľmi napätý, páchne ako nesplnená povinnosť. Nestihol som zavrieť dvere za letom, odzvonilo všetkým sladkým záletom v malinovom objatí, kým sa slnko ku mne obráti, budem starší o rok spomínať na dozretú odvahu, ktorú privial vietor od Váhu, keď som hľadal lásku v krehkom dotyku…

Rolujem po pristávacej dráhe, navigačné svetlá žmúria súbežne s mojimi unavenými očami, odkladám okuliare, chcem vidieť cestu bez príkras, nebo preťali žeravé blesky a ja sa už ako po x-týkrát neviem rozhodnúť, či vzlietnuť alebo sa ďalej dívať do neznáma… roky pretekajú neúprosnými chvíľami nič sa nezastaví, ani jemný piesok medzi prstami, […]

Nechcem myslieť na tie rána, keď sa budím celkom sám, vtedy vrúcne prosím Pána, dvíham oči k nebesám. Nežné prebúdzanie láskou, pod nahými dekami, dotyk ako od beláskov po pokožke steká mi… Nemá posteľ, zmizli slová, ktoré zneli muzikou, nestihol som si ťa schovať, v srdci zostal chladný kov. Nechcem myslieť na tie rána, keď tu so mnou nie si […]

Kroky po koberci, tlmené ozveny (s)vedomia, prechodené noci do posledného otlaku, zhrýzam sa vidinou nejasných bodov nad horizontom a sekundová ručička mi rytmicky zatína do uší, vonku sa neúnavné svrčky snažia hlasným cvrlikaním dostať do mojej hlavy, aby som nezabudol, že každý zajtrajšok sa stane minulosťou.

Odpijem si dúšok vína, v pohári sa pravda topí, vôňa mi ťa pripomína, odpijem si dúšok vína zo spomienok, prizma siná, zostali len plytké stopy. Odpijem si dúšok vína, v pohári sa pravda topí.

Vymenili pouličné osvetlenie… všade striehnu prázdne tiene, rozliate kostýmy beztvaré, odvekí pútnici bez tváre. Stratili sa tmavé kroky, zostali chodníky spomienok, smutný obraz čiernooký… Nový pohľad, neosobný pocit, chladný víchor, zimomriavky noci.

Na koncerte. …medzi strunou E a A preskočila melódia čistá, hĺbavá, priamo z bútľaviny tela, ďalšia skladba odletela, hudobník sa skláňa k nohám, naklonená rovina, tam sa všetko začína.

Dymí sa mi z hlavy, nerozmýšľam… Len som si zapálil cigaretu, aby som zistil, akú chuť má v ústach zúfalý fajčiar, ktorý klame, že nefajčí. Strata času, nikoho tým neohúri…

Povedala si, že hľadáš čierne oči rannej kávy, v ktorých utopíš únavu, jedna šálka všetko spraví. A pri pohľade na teba, podal som ti pohár vody, veď kofeín by vymazal sladkú vôňu, nočné hody. Milujem, keď si ospalá, vtedy verím v realitu, žiadny sen, žiadna predstava, v tebe vidím pravdu skrytú.

Obloha stratila zdravú farbu z líc, obliekla sa ako do dažďa, vysiela špiónov do ulíc, klepocú… ich kroky uši podráždia. Už odkladám smutné gumáky, aby som pochopil čísi strach, keď položím srdce do mláky a nájdem mrazivý odkaz na dverách…