Martin Chudík

Koľko snov sa zmestí ľuďom do hlavy, keď sa veľký s malým k sebe postaví, niektoré však zvädnú ako lupene, kto si na ne potom ešte spomenie. Možno po nich zostane len medzera, pochovaný kameň na dne jazera, blúdime vždy, keď je strata hlboká, možno aj mne padla jedna do oka.

Z diaľky si tak veľmi blízka, z blízka zase vzdialená, neodbytne na mňa píska tvoja hlasná ozvena. Si môj obraz od Moneta, impresívne zladená, usmievaš sa farbou leta, odhaľuješ ramená. Z diaľky si tak veľmi blízka, z blízka zase vzdialená, skôr než si ma celkom získaš, rozplynieš sa bez mena.

Z odvrátenej strany fúkam púpavovým hlávkam do tváre, dávam zbohom čiernym lúkam, nenápadne miznem v opare. Nedoletí k tebe správa, v ktorej večne pred tmou unikám, púpava rásť neprestáva, ale stále som tu iba sám.

Zišla si z nášho chodníka, ktorý ťa poznal naspamäť, chcela si letieť, tak si leť, vo vetre vôňa zaniká, chcem si ju schovať do vreciek, samota pre mňa nie je liek.

Keď sa steblá trávy prelomia pod ťažkými zatmeniami, zostanú len stopy svedomia, ktoré chodia všade s nami. V poznaní sa skrýva podstata, indícia k jadru, kto si, pokora v nás vinu poráta do poslednej kvapky rosy. foto: http://www.saguaro.estranky.cz/

taká je tvoja esencia keď sa mi v rukách meníš na mimózu naše svety sú paralelné ako dve rovnobežky ktoré sa nikdy nepretnú

Občas sa nám niečo cenné stratí, vedia o tom svoje stromy v jeseni, niekedy sme sami sebe kati, na tom nikto nikdy nič už nezmení. Život pozná, čo nás najviac raní, všetky ťažké slová, všetky medzery, cesty nie sú iba o hľadaní, prežije len ten, kto v seba uverí.

Vlní sa rieka cez kamennú tepnu, berie si všetky tajomstvá a priania, skrútené tiene na uliciach slepnú, keď sa im v noci nahý mesiac klania. V ústrety tichu kráčaš milovaná, pery ti kvitnú ako srdce v máji, pretekáš ladne do ďalšieho rána, zvuk tvojich krokov radosť neutají. Ozveny padnú hlasno do Dunaja, vlnami mesto duše v jedno spája.

Zabudnuté stretnutia nevoláme po mene, na tie, ktoré nechutia, málokto si spomenie. Zaprášené znamenia boli krátkym blúznením, nové v očiach pramenia, recyklovať nemienim.

Ľahké tóny džezu, vyplavené do ticha, na vlnách sa vezú, noc už ani nedýcha, tečú ako rieka, čo sa náhli do mora, tečú, tečú niekam, kde si dvere otvoria.