Predčasne vyhorelo mladé leto, zostali po ňom nesplnené dymy, vtekajú ľahko do celého tela, ty mrholíš si nežne do mňa s nimi. Snažím sa schovať medzi tvojím dychom, vždy som si želal prikrývať sa krásou, dovoľ mi, prosím, ešte chvíľu snívať, spoznať ťa celú, po korienky vlasov.

Kruto hrmí do kostí, duša smútok pohostí, tvrdohlavo-čierne oči, pokým všetko nerozmočí. Do rán vkladám plachý sen, zmizni drzá povodeň, odíď ticho bez úrokov, nie som väzňom tvojich okov. Spadlo nebo do mláky, utopilo oblaky, v roztopašno-hravých notách, ľahšie vtekám do života.

venované pamiatke blogerky Derechury opadali listy priskoro vzduch sa márne snaží ohriať zotmelo sa o jednu svätojánsku mušku menej P.S. Posledná rozlúčka s Mariannou-Derechurou bude zajtra o 12.30 v Trnave na Kamennej ceste „Kamenáč“

Na papieri uložené, zasolené do večnosti, jeden verš sa klania žene, iný zasa nosí cnosti. Odkryté a povedané, plaché ráno bez župana, čo sa stalo, čo sa stane, bolesť, úsmev, nová rana. Všetko bude poporiadku uchované natrvalo, zapísané v každom riadku, čo sa v mojej duši dialo.

Vietor si ťa vplieta do kučier, náruživo hladí tvoje pery, v poryvoch si hľadám k tebe smer, /vyhráva len ten, čo dobre mieri./ Posielam ti skryté odkazy, vždy si mala rada metafory, poézia slovo neskazí, si tá, ktorá moje verše tvorí.

vypĺňaš ma každú jednu štrbinu aj keď nie sme spolu spájaš naše svety úsmevom si synaptická

Rozpúšťam sa v tvojich vlasoch ako prvá vločka snehu, stratil som sa na pokožke, keď som smädný hľadal nehu. Ránu dávaš teplé farby, v detailoch sa krása rodí, preplávame každou búrkou s láskou na spoločnej lodi.

Do ticha bijú kostolné zvony, temnotu režú zaživa, vdychujem pestrú paletu vôní, ktoré si takmer užívam. Nohami čistím mačacie hlavy od sadzí mŕtvych večerov, noc si ma vzala do úst a vraví: Samota nie je ľahkou hrou.

Spovedá sa telo vode v rozohriatej vani, ticho sníva o slobode, smútok mu v nej bráni. Chyby robí každý človek, večer, v noci, ráno, nech sa snaží akokoľvek, vina kradne spánok.

spadlo slnko do hučiacej rieky utopilo svoje tajomstvá a vietor rozfúkal jeho krvavé slzy po oblohe mlčím do ebenovej samoty až kým si v jej prúde nevyčistím hlavu od formality akou je život