Kroky po koberci, tlmené ozveny (s)vedomia, prechodené noci do posledného otlaku, zhrýzam sa vidinou nejasných bodov nad horizontom a sekundová ručička mi rytmicky zatína do uší, vonku sa neúnavné svrčky snažia hlasným cvrlikaním dostať do mojej hlavy, aby som nezabudol, že každý zajtrajšok sa stane minulosťou.

Odpijem si dúšok vína, v pohári sa pravda topí, vôňa mi ťa pripomína, odpijem si dúšok vína zo spomienok, prizma siná, zostali len plytké stopy. Odpijem si dúšok vína, v pohári sa pravda topí.

Sypem si ťa do náručia ako prášok od bolesti. Ticho šumíš v mojich očiach, sypem si ťa do náručia, vlnky vlasov v rukách hučia, zvieram túto chvíľu v pästi. Sypem si ťa do náručia ako prášok od bolesti.

Vymenili pouličné osvetlenie… všade striehnu prázdne tiene, rozliate kostýmy beztvaré, odvekí pútnici bez tváre. Stratili sa tmavé kroky, zostali chodníky spomienok, smutný obraz čiernooký… Nový pohľad, neosobný pocit, chladný víchor, zimomriavky noci.

Na koncerte. …medzi strunou E a A preskočila melódia čistá, hĺbavá, priamo z bútľaviny tela, ďalšia skladba odletela, hudobník sa skláňa k nohám, naklonená rovina, tam sa všetko začína.

Precitnem v pominutí sekundy… Rozložila si ma na sto predsavzatí a január sa ešte nehlási. Či sa trochu trpieť neoplatí? Veď ľahko zvládaš mierne otrasy. Hrdo si odkladáš pestrý zoznam, dodržíš ho do bodky, do krvi, viem to, pretože ťa dobre poznám. O deň som ho našiel na posteli, úhľadné písmo a prvá veta: Splním všetko, čo sme spolu chceli. […]

Dymí sa mi z hlavy, nerozmýšľam… Len som si zapálil cigaretu, aby som zistil, akú chuť má v ústach zúfalý fajčiar, ktorý klame, že nefajčí. Strata času, nikoho tým neohúri…

Povedala si, že hľadáš čierne oči rannej kávy, v ktorých utopíš únavu, jedna šálka všetko spraví. A pri pohľade na teba, podal som ti pohár vody, veď kofeín by vymazal sladkú vôňu, nočné hody. Milujem, keď si ospalá, vtedy verím v realitu, žiadny sen, žiadna predstava, v tebe vidím pravdu skrytú.

Krivé pohľady ako netaktná skolióza prekĺzli cez prah snahy a pod taktovkou virtuóza chceli spáliť odvahu na popol, nezanechať kúsok nahý ako na hranici v Saleme, kde svedomie nikdy nedrieme, keď v rozbehnutej svorke vlkov objavil sa nový jedinec. Odsúdený vlastným osudom nezavesím hlavu na klinec.

Bezvetrie… Nepohne sa ani vlnka a krištáľová hladina sa v tvojich slovách rozpína, neodbytná myšlienka bystro žblnká. Zaklope mi ako tulák na vráta. Keď s radosťou jej otvorím, z mysle sa stratí hmlistý dym, rozplynie sa nechápavá záplata. Vnímam ťa molekulou lásky a odpovede na otázky poznám ako tvoje pery. Si môj denník, moja nahota, keď sa […]