Martin Chudík

Rátam koľko karátov, nájdem v tvojom pohľade. V slze slzou zaliatou rátam koľko karátov, prekryla si záplatou v uplakanej nálade. Rátam koľko karátov, nájdem v tvojom pohľade.

Nálety nahoty na všetky spôsoby, beznádej poľahky ozveny znásobí. Do kosti, do krvi pretečú mesiace, ťažko sa utopia myšlienky besniace. Zubaté následky a chromé predstavy, snažím sa postupne na stopy pretaviť.

Niekedy sa musí začať od nuly, vtedy, keď ti všetky rána do jedného splynuli a sen na ospalých viečkach dohára, chceš sa napiť z rozbitého pohára, lebo črepy majú zmysel pre šťastie, novým cestám zvyknú vládnuť víchrice, no kým úzkosť plachú nádej prerastie, sloboda ti vtisne bozky na líce.

Narodiť sa –––––––––––––––––––––––––– umrieť. Úsečka, po ktorej sa snažíme kráčať čo najdlhšie…

Ráno stíchnu vtáčie hovory, oblaky si začnú hľadať priateľov, jeseň svoju náruč otvorí, zahalí si vnady iba ľahkou hmlou. Vietor bude šepkať do uší slová, ktoré nestihneme povedať, na diaľku nám slzy vysuší, možno, keď sa prestaneme smútku báť.

Popraskané pery od odviatych hlások vyslovených v mieri, do dlaní sa vlieva dotieravý smútok, nechcem cítiť prievan na boľavých miestach, keď už musím blúdiť po tŕnistých cestách, každý krok ma skúša, večer vložím svoju nádej do vankúša, moje denné mory spánok neodplaví, myseľ žiaľu dvorí…

Každá duša časom sfučí. Ešteže tá ľudská prežije aj smrť. Som len schránka, do ktorej Múza posiela svoje odkazy. Zvyk je železná košeľa. Musíme si ju občas vyzliecť, aby nás nestiahla na dno. Váhu človeka určuje aj to, koľko toho nosí na pleciach. Ľahšie sa padá z nôh, keď chýba vôľa vstať.

Zakliati sme do dreva, vietor si z nás vyrezáva rytmus, v ktorom dozrieva pre milencov mäkká tráva. Do koreňov našich tiel, kde sa v jedno prepletáme, ľahký dotyk priletel, rozkvitli sme v nežnom chráme.

Nebo sa prehlo naruby, zaspalo v nemom pohybe, mesiac sa do sna zaľúbil, iskra vždy nádej rozhýbe. Horíme nahí v zápalkách, niekedy z toho máme strach. Ťažko sa hľadí do noci, bez lásky sme len otroci.

Oťaželi naše slová, vzduch viac nie je rozpínavý, pod tlakom sa neunaví, do jedinej priamky vteká, zhmotňuje sa v horizonte ako dlhá čistá rieka, do ktorej sa potápame, keď nám nie sú cesty známe.