Martin Chudík

Prikryli ma vločky chladom, bezútešným ako prázdne slová, v mojom zamrznutom dychu rozlieha sa vôňa decembrová. Aj keď zima kradne teplo, iba bez rebra viem ľúbiť ženu, dúfam, že nás z raja nikdy krištáľové slzy nevyženú.

Zapíšem ťa do Červenej knihy, vzácne sú mi chvíle v tvojich očiach, keď sa nekonečno schúli v dlani, pohltíš ma ako krutý močiar. Nechcem stratiť pravidelný rytmus, ukladám si bozky do zásoby, mesiac našiel svoju správnu veľkosť, našu cestu za poznaním zdobí.

Vlasy nosíš vo vrkoči, chceš mať hlavu pod kontrolou, keď sa s nami všetko točí, ovládaš ma svojou vôľou. Vtápame sa do asfaltu, potajomky, salto k saltu, zostanú v nás večné stopy, ktoré život neroztopí.

Ani noc sa nevie ukryť pred mrazivým ostrím, odhaľuje nahú šiju, achilovku kostry. Ráno bolí každý pohľad na odkryté rany, októbrové slzy pália, nič ma neochráni…

Kto je človek a čím sa odlišuje od zvierat? Takáto a jej podobné otázky vŕtajú ľuďom v hlavách už oddávna. Iný názor na to majú etológovia, iný kresťania, každý z nás má však svoju predstavu o tom, kto sme. Je človek človekom hneď po narodení alebo sa ním stane až postupom času, vplyvom učenia a výchovy? Trochu netradične prirovnám novorodeniatko […]

Chvíle sa lámu ako vlny o skaly v mrazivom prieniku odkrytých starostí, brieždenie otáľa… chráni ho však prezumpcia neviny.

V matkinej kolíske oberá teplo, unavené okolím nachádza istotu, v pohľade presvitá odveká potreba cítiť, že všetko sa začína úsmevom.

Zubnou niťou čistím zbytky minulého piatka, nechcem myslieť na výčitky, keď ma zima hladká. Sklamaním sa stráca zo snov vytúžená kresba, neriadi sa podľa osnov osudový rezbár.

Stratil som svoje topánky v tvojich krehkých stopách, keď si ma šteklila v žalúdku, súmrak na nebeskú klenbu klopal, šepkala si tajne listom, aby mi neskryli cestu. Kráčam s tebou po tom istom chodníku, v šuchotaní briez… bosý cítim tvoju túžbu, tak ma láska vzkries.

Pred tisíc rokmi mali ľudia úplne iné starosti ako dnes. Lovili zver, aby prežili. Teraz robíme všetko preto, aby sme získali peniaze. A peniaze sú stres. Voľakedy stačilo zasiať obilniny, zeleninu, oštepom či lukom zasiahnuť zajaca a o potravu bolo postarané. Aj to si vyžadovalo okrem priaznivého počasia, isté zručnosti, ale naučiť sa ich bolo oveľa jednoduchšie […]